Už tri týždne som študentom denného štúdia žurnalistiky. A na tom, že som v tomto obore ešte preveľký zelenáč sa zatiaľ nič nezmenilo. Len mi to akosi udiera do hlavy. Stále ma napadajú témy, o ktorých by som mohol písať. Ale mohol by som sa pustiť aj do rozhlasovej kariéry. Na to však nemám hlas. A moja výslovnosť...no povedzme, že je na čom pracovať. Ďalšou možnosťou je sadnúť si pred zvedavé oko kamery. Táto úloha je pre väčšinu ľudí mimoriadne lákavá. Prvou podmienkou ale je, objektívne zhodnotiť svoje schopnosti a výzor. Keď si sadnem pred divákov, bude to pre nich príjemný pohľad? Alebo si radšej pôjdu po nejaký koláč do kuchyne, kým nezmiznem z obrazovky?
Po takýchto úvahách som zistil, že asi najmúdrejšou voľbou bude tlač a internet. Je to príjemné prostredie, ktoré sa občas dá, odborne povedané, modifikovať. Navyše sa nikto nepozerá na to ako sa pri tvorbe tvárim, či sa náhodou nepozerám niekam bokom, alebo si mimovoľne neoblizujem obočie. Verte mi, pri písaní vás nikto neobťažuje s vecami, ako je sebakontrola. Necháte sa strhnúť a už len píšete, a píšete, a píšete. Kým sa vám niť neroztrhne. Potom sedíte pred obrazovkou s vygumovaným výrazom na tvári a rozmýšľate, čo by ste k svojmu osobnému vyjadreniu ešte mali pridať. Ak si na túto otázku dáte odpoveď: „nič“ , tak ste skoro dosiahli koniec vášho výtvoru.
Posledné čo vám ešte chýba je nejaký duchaplný záver. Na to vám len poviem: „Keď ste ho už dvadsaťkrát prepísali a ste s ním absolútne nespokojní, tak ho jednoducho uložte!“ A čo z tohto článku plynie? (A musí z neho niečo plynúť?) Že som jednoducho mal chuť napísať hromadu nezmyslov a vy ste si ju práve prečítali. Ale ako už iní múdri ľudia povedali: „Každý text vás niečím môže obohatiť.“ Tak dúfam, že aj ten môj poslúži nejakému bizarnému účelu.